Najprv budú debilmi iba vzdialení ľudia, ktorých nepoznáme a z našich blízkych sa nakoniec vykľujú idioti. Z tých ktorým fandíme alebo fandia nám sa dostanú von veci, názory, ktoré zdvihnú dupkom vlasy. Áno môžeme mať radi aj zákerného, sprostého a krutého hlupáka, kým to o ňom nevieme alebo to neprekročí hranicu, za ktorou už oňho nadobro stratíme záujem. Nikto nie je čiernobiely a často sú trefne myšlienky a postrehy zabalené do odporného slizu. Aspoň pre mňa je to sliz, iní sa na ten lesk dívajú, akoby to bol lesk drahokamov.
Keď nestojíte ani na jednej ani na druhej strane barikády, tak si vás ťažko niekto všimne, dupľom to čo poviete či chcete povedať. Bez útoku si priazeň nezískate, iba ak sa pochválite svojou šľachetnosťou a skromnosťou. Že to ešte nikomu nedošlo, že so skromnosťou sa chváliť nedá. No a ja hlupák som sa občas odvážil spýtať či to so svojou dokonalosťou nepreháňa. Tak rýchlo ma potom ušliapalo a dohrýzlo stádo oviec, ktoré danému autorovi vytvorilo nedotknuteľný kult osobnosti. „Prosím nedotýkajte sa! Môžete sa iba pozerať.“
Vraj zaberá keď hlúposť ignorujeme. Nemá cenu sa háďat s debilom, nieto ešte s idiotom. Zaberá to naozaj? Snažím sa tým riadiť, ale mám pocit, že to nepomáha. Že sa to iba zhromažďuje, že je to môj tichý súhlas k úpadku akejsi vnútornej kultúry človeka. Lebo dnes je každý osobnosť podľa toho akú má reklamu, nie podľa toho akým skutočný je.
Poznatky z blogovania
04.11.2006 10:45:57
Pomerne rýchlo zistíme, že ľudia sú debili. Keď sme predtým verili, že nie, tak blogovanie nás presvedčí o opaku. Ľudská hlúposť obrátila toľko článkov a diskusií.
Komentáre
:(
Pre podobné poznatky
Ale, na niečo iné som chcela zareagovať, keď som čítala tvoj príspevok:
Netreba stáť na jednej alebo druhej strane na to, aby si ťa niekto všimol. Úplne najlepšie je stáť na tej svojej strane - za svojimi názormi a myšlienkami. Samozrejme, občas ich prehodnotiť, pretože podobne ako my dozrievame každým dňom, týždňom, mesiacom a rokom, menia sa aj naše názory a myšlienky.
A verím tomu, že o pár týždňov alebo mesiacov sa nad týmito svojimi písmenkami len pousmeješ a budeš sa pýtať sám seba, odkiaľ sa to všetko v tebe vzalo :o))
tak!
to laskonka: Nemusim, ale chodim. Nie v normalnom zivote sa natolko ludia az neprejavia. A kriticke situacie nezazivame kazdy den.
Moja strana, mat svoju stranu. Prepac, ale slovami mozeme napisat cokolvek. To i hento. Lenze je to len alibizmus, i tak sa postavime sem ci tam a este sa hrame, ze je to nase individualne pojatie. Staci len trosku viac vnimavosti a uvidis.
Mozno sa pousmejem a mozno nie. Su vsak aj taky, co sa za tych par tyzdnov a mesiacov nezmenia. Ktori miesto toho aby sa vyvinuli este viac zakrpateju. A obvykle aj preto, ze sa k nim nedostala ziadna kritika. Ked uz nahodou aj nejaka vzide, tak je odsudena iba k tomu aby sme sa nad nou pousmiali. Dakujem pekne za podcenovanie.
Slovami môžeme povedať alebo napísať čokoľvek
A ver mi, že na jednej strane som pomerne dosť vnímavá, na druhej strane som už niekoľkokrát bola pre svoje postoje označená za konfliktný typ.
Iste, niekto sa nezmení, alebo aspoň nie nejak citeľne. A niekto sa môže posunúť smerom k horšiemu (a nejdem teraz do polemiky o tom, čo je horšie) bez toho, že by si to vôbec uvedomoval.
Nie je to tak dávno, čo sa na blogu diskutovalo o "kritike" a "kritike". Myslím, že všeobecne je akosi lepšie prijímaná tzv. konštruktívna kritika, než kritika typu "Ľudia sú debili a skôr či neskôr sa aj tak z každého vykľuje idiot". A prečo vlastne? Len preto, že si napr. dovolí vyjadriť či napísať názor, s ktorým sa vôbec nestotožňuješ?
zaujimave citanie
ee
laskonka, hm, asi mas pravdu, ze kazdy prejde istym vyvojom a mozno sa len pousmeje po niekolkyx mesiacox nad svojimi slovami, ak si na svojej "strane" ozaj stojis, tak aj potom poxopis, preco si co to povedal, tym padom sa ti na tom nezda nic smiesne